Nie je miesta pre tvorivé nápady, pre roztopašné blúznenie, nie je tu polička pre spontánnosť.
Všade sú škatule, škatuľa na vzdelanie, na zamestnanie, škatuľa na úspech, na vzťah, a funguje to.
Náhle dôjde k dotyku, letmému ľudskému dotyku, náhodnému, neočakávanému
...a bublina praská...
V tom jedinom dotyku je skrytá nevyslovená sloboda, túžba po vypočutí. Spolupatričnosť, to že záleží, že niekomu záleží. Niekedy účinnejšie ako objatie je letmý dotyk dlaňou, tvárou, ramenom. Časťou ľudskej bytosti. Dotyk úsmevom, slovom. Dotýkame sa v mnohých rovinách, v rovinách viditeľných aj neobjavených ale prítomných. Cítime svoje roviny pri spoločných dotykoch. Mnohé roviny majú ostré hrany ktoré neobrusujeme z pocitu ohrozenia.
Vyvedení z miery, zrazu precitáme, ohromení stavom ktorý nastal. V našom vnútri niečo ožíva, niečo čo sa dožaduje ďalších interakcií, konfliktov, stretov na rozhraní rovín. Chvenie, vibrácia, tón ktorý vytvára dotyk presakuje celé telo, a nám stúpa tlak krvi, zrýchľuje sa tep. Konvencie nás držia na uzde, neprestať sa tváriť nezaujate, ignorovať emócie vyvolané dotykom...niekedy sa to nepodarí...a dôjde k najhoršiemu scenáru ... spontánnemu úsmevu na cudzieho človeka.
Trestuhodné :D
Magazín GEO:
„V umelom prostredí inkubátora pôsobí ako akútne ohrozená forma života. Odlúčený od vonkajšieho sveta, v kukle z plexiskla, na najosamelejšom mieste na zemeguli. Hladkanie tíši jeho hlad po kontakte, po cítiacej bytosti. Koža hovorí s kožou. Receptory vnímajú vzruchy. Synapsie sa spájajú. Neuróny sa aktivujú. Na hranici svojho tela Anthony vníma iné telo a vie, že nie je opustený."
